CELOROČNÉ PRIKRMOVANIE VTÁCTVA - ORNITOLÓG RADÍ

CELOROČNÉ PRIKRMOVANIE VTÁCTVA

Nepriaznivé počasie je jasným signálom, že už opäť môžeme začať s pravidelným prikrmovaním vtáctva. Nehovoríme ale iba o zimnej nepriazni, nebezpečné ochladenie môže prísť kedykoľvek v priebehu roka. Obzvlášť pre hmyzožravce môže byť preto prikrmovanie vítanou pomocou, hoc aj krátkodobou. Okrem toho, že je hmyzu nedostatok (vedci udávajú pokles biomasy hmyzu o takmer 80 %), v chladnom počasí sa hmyz veľmi neukazuje. Takže, ak má niekto dilemu, či kŕmiť celoročne, odpoveďou je áno. Za chladného počasia to má veľký význam. V lete však treba viac dbať na čistotu krmiva aj kŕmidla. Dôvodom je prvok Trichomonas gallinae. Vysvetlíme nižšie.

V zime sa, obzvlášť v ľudských sídlach, stáva prikrmovanie pomerne významným faktorom úspešnosti mnohých vtáčích druhov. Pozitívne ovplyvňuje mieru prežívania vtákov, reprodukciu aj početnosť v mestách a na vidieku. Dopad má aj na migráciu. Dostupnosť potravy v sídlach zapríčiňuje skracovanie trás, niektoré vtáčie druhy prestávajú odlietať na zimoviská a zimu trávia v mestách. Mestá sú tepelným ostrovom s vyššou teplotou, akú má okolie, snehová pokrývka sa tu dlho neudrží. Zdrojom ľahko dostupnej potravy sú takto chodníky, trávniky, reštaurácie, smetiská, ale aj naše balkóny. No a to najdôležitejšie. Je tu veľa ľudí, ktorí v zime vtáky prikrmujú. Našťastie, pretože trendy v početnosti väčšiny vtáčích druhov zúfalo rýchlo klesajú.

Stojíme na prahu 6. masového vymierania. Početnosť vtákov klesla na európskom kontinente o 50 %. Niektoré krajiny, ako je Nemecko, uvádzajú ešte výraznejšiu stratu, takmer 80 %. Príčiny sú pomerne komplexné, nejde len o radikálny úbytok hmyzu, ale kvôli intenzívnemu poľnohospodárstvu a častému koseniu v sídlach aj o úbytok semien. Niektoré trávy sa ani nestihnú vysemeniť. Zmenili sme krajinu a spôsob jej obhospodarovania. Spolu s tým sa strácajú aj hniezdne príležitosti. Celoročné prikrmovanie vtáctva má dnes zásadný význam pre prežitie populácií niektorých druhov vtákov, obzvlášť tých, ktoré sú viazané na ľudské sídla a poľnohospodársku krajinu.

Nájde sa samozrejme aj veľa kritikov celoročného – aj akéhokoľvek sezónneho – prikrmovania. Považujú ho za zásah do genofondu druhov, zvyšovanie šancí na prežitie slabých či chorých jedincov. Obzvlášť zjavný je tento problém v mestách, kde sa vyskytuje podstatne menej prirodzených predátorov ako v okolitej krajine. Iba predátor dokáže z populácie odstraňovať jedince, ktoré „nevládzu“ alebo sú choré. Nezriedka sa stretnete aj s odvážnejším tvrdením, že takto ovplyvňujeme evolúciu.

Ako má každá minca dve strany, tak aj vyššia miera prežívania chorých a „zmutovaných“ jedincov v ľudských sídlach je vedľajším efektom lepších podmienok, ktoré sme vtákom nepriamo poskytli. Aj keď je dopad na evolúciu adaptácií vtákov zrejme prehnaným tvrdením, mestá sa nepochybne stali akýmisi laboratóriami genetických zmien a nových činiteľov úspešnosti. Nemôže však za to len prikrmovanie, ale celková odlišnosť podmienok a nové príležitosti. Prikrmovanie na kŕmidlách je len jeden z mnohých faktorov a má len malý potenciál geneticky meniť vtáky.

Príkladom zvláštnej mutácie spôsobenej, podľa vedcov nekvalitnou potravou v kombinácii so stresom, je však čiastočný leucizmus. Zistený bol prevažne v ľudských sídlach (jedince s bielymi fľakmi; často u drozda čierneho). Sú to škvrny, ktoré jedinca nerobia „svietiaceho“ ako v prípade úplného leucizmu či albinizmu (s červenými očami). Je len fľakatejší. Drozd je pomerne častým návštevníkom kŕmidiel. Berme to ako zdvihnutý prst a výzvu k väčšej opatrnosti. Ak je ponúknutá potrava (napríklad ovocie) zdravotne nezávadná, nemôže ovplyvňovať výskyt a vznik mutácií. Aby sme vtáky neovplyvňovali a nijakým spôsobom sa nepričinili o zmeny v ich genetickej výbave, musí byť prikrmovanie striktne bezpečné. Krmivo musí byť zdravotne nezávadné a čo najviac prirodzené. Žiadne pečivo či zvyšky z kuchyne.

Na začiatku sme spomenuli jeden konkrétny druh prvoka, ktorý sa môže na kŕmidle stať problémom a súvisí to práve s kvalitou potravy aj celoročným prikrmovaním. Nevhodne skladované veľké vrecia slnečnice či nezastrešené kŕmidlá s nedostatočnou hygienou sa stávajú zdrojom tzv. „kŕmitkovej choroby“ (trichomoniázy). K rozšíreniu ochorenia s fatálnymi následkami môže dôjsť obzvlášť v teplých mesiacoch.

Trichomoniáza sa vyskytuje predovšetkým u pinkovitých vtákov (typickou obeťou je zelienka obyčajná). Ochorenie sa prejavuje našuchoreným perím, privretými (malými) očami, výrastkami okolo zobáka a menšou pohyblivosťou či až stratou plachosti. Nakazené vtáky môžu mať mokré perie od slín v okolí zobáka, zvyšky potravy okolo zobáka a tiež opuch hrdla. Trichomoniáza môže u oslabených jedincov alebo u mláďat prebiehať aj formou infekcie vnútorných orgánov (pečeň, črevo), ktoré spôsobujú hnačky a následne úhyn. Priebeh trichomoniázy je často prudký a ku smrti dochádza v horizonte niekoľkých dní. 

Riziko trichomoniázy je vyššie v teplých mesiacoch, najmä vtedy neradno hygienu na kŕmidle podceňovať. Dezinfekcia Savom alebo alkoholom musí byť samozrejmosťou aspoň raz za dva týždne. Pri celoročnom prikrmovaní vtáctva je bezpečnejšie použiť skôr plastové kŕmidlá, ktoré sa ľahšie čistia a rýchlo preschnú, teda nedrží sa v nich toľko vlhkosti ako v drevených. Drevené kŕmidlá sú pre štruktúru dreva s nerovnosťami a puklinami problém. 

Zdrojom prvokov však nemusí byť nutne len znečistené či navlhnuté kŕmidlo, ale aj zle skladované krmivo. Musíme ho preto skladovať v suchu a ideálne v menších papierových baleniach, nie vo veľkoobjemových vreciach či kadiach. Treba sa vyhnúť vlhkým pivniciam a vonkajším terasám. Zdrojom ochorenia môžu byť aj nakazené vtáky, ktoré priletia na kŕmidlo. Niekedy semená neprehltnú a len ich „ožužlú“, vtedy sa Trichomonas dostane na, inak nekontaminované, krmivo. Akonáhle takéhoto jedinca spozorujeme na kŕmidle, treba s prikrmovaním prestať minimálne na dva týždne.

S prikrmovaním vtáctva na kŕmidlách sa spája riziko šírenia viacerých prenosných chorôb či už vírusového, alebo parazitického pôvodu. Deje sa tak prakticky všade, kde dochádza ku agregácii a blízkemu kontaktu vtákov. V Austrálii sa takto medzi papagájmi šíri ochorenie známe ako PBFD (Psittacine beak and feather disease). V Novom Južnom Walese sa medzi papagájmi lori šíri na kŕmidlách baktéria rodu Clostridium spôsobujúca nekrotizáciu a enteritídu. V Severnej Amerike sa zase medzi červenákmi domovými (Carpodacus mexicanus) šíri vďaka prikrmovaniu ochorenie mykoplazmatická konjunktivitída.

Radovan Jambor

Ornitologická poradňa